ilustračná fotografia

Viac ako divotvorca (21. nedeľa po Svätej Trojici)

by Andrea
Prišiel teda znovu do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Tam bol kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Keď počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už zomieral. Ježiš mu povedal: „Ak nevidíte znamenia a zázraky, neveríte.“ Kráľovský úradník mu povedal: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ A ten človek uveril Ježišovmu slovu a šiel. Keď bol ešte na ceste, vyšli mu naproti sluhovia a povedali mu, že jeho dieťa žije. Spýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: „Včera o siedmej hodine mu prešla horúčka.“ Tu otec spoznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom. Toto nové znamenie, druhé, Ježiš urobil, keď sa vrátil z Judey do Galiley.
Evanjelium podľa Jána 4,46-54

Tento rok budú spomienky na zosnulých vyzerať zrejme inak ako po roky minulé. Rozpomínať sa budeme viac v mysli, v rozhovoroch s najbližšími.

Možno to budú pekné spomienky, možno boľavé a možno si v mysli nanovo prežijeme poslednú rozlúčku, ktorá definitívne ukončila životnú cestu človeka.

Dnešný biblický príbeh je istým spôsobom lavírovaním medzi niečím definitívnym a stále prítomným. Zosobňuje sa to v príbehu otca, vysoko postaveného človeka, ktorý sa musí pozerať na chorého syna. Iste mal právomoci, aj financie na to, aby zabezpečil dobrých lekárov. Nepomohlo to. O to horšie bolo pozerať sa na dieťa, ktoré zomiera, no on nemôže zasiahnuť.

Koľkokrát si prežil tento otec smrť vlastného syna vo svojej mysli? Podľa spôsobu akým to približuje biblický text, to nebolo ani raz – ani dvakrát. Žiť v očakávaní straty toho najvzácnejšieho a v strachu, kedy sa to stane, bolí a ubíja. Koľko krát sme my sami prežili podobnú situáciu? Koľko krát sme čakali na správy od lekárov? Na výsledky testov? Na uistenia, že všetko bude také ako kedysi?

Utrápeného otca stretávame v Káne Galilejskej. Prichádza za Pánom v čase, keď jeho dieťa je v poslednom štádiu. On sám je v stave beznádeje. Chytá sa poslednej šance. Je natoľko zúfalý, že prichádza za Ježišom osobne. Predsa bol to kráľovský úradník – vládnuca vrstva. Jeho spoločenské postavene bolo úplne iné ako to Ježišovo. Ale nič z toho mu nevadí. Neberie ohľad na verejnú mienku. Strach o to, že jeho dieťa zomrie je väčší než čokoľvek ostatné.

Už na tomto mieste je úradník príkladom pre nás ostatných. On nepozná Pána Ježiša, nemá s ním žiadnu skúsenosť. Počul príbehy iných, ktorí mali skúsenosti so zázračným liečiteľom. O čo viac je nám Ježiš bližší? Máme veľa skúseností s modlitbami, ktoré vypočul. Situácií, kedy sme vnímali Jeho prítomnosť. Prečo sa nanovo neodovzdať do Jeho rúk?

Predstava kráľovského úradníka je jasná. Pozve Ježiša k sebe domov, aby ho uzdravil. Spoločensky je zvyknutý na to, že ho ľudia poslúchajú. Aj naše predstavy o Božom konaní sú jasné. Ak nás Najvyšší nepočúva, zlostí nás to. O čo viac nás to bolí pri spomienke na našich blízkych? Kráčali vlastnou cestou a naše rady neboli ochotní počúvať. Zvykneme pritom konštatovať „Mohla byť ešte medzi nami, keby …“.

Ježišovo rozhodnutie konať podľa vlastných predstáv má svoj význam. Vypočuje si utrápeného otca a prikáže mu „Choď!“ . A potom dodá čosi nepochopiteľné „Tvoj syn žije“.

Otázkou je, nakoľko je Ježišovo slovo hodnoverné? To chcú vedieť Jeho nasledovníci, aj otec zomierajúceho syna. „Choď, tvoj syn žije!“ Práve spoľahnutie sa na Ježišovo slovo je v napätí so znameniami a zázrakmi. Ježiš dobre vie, že aj dnes ich chceme pozorovať. Aj dnes chceme byť pri tom a vidieť zmeny. Vtedy sa ľahšie verí. Ale spoľahnúť sa na Ježišovo slovo?

Práve túžba po zázrakoch je to, čo vytýka Pán Ježiš všetkým nasledovníkom. Prečo vám nestačí moje slovo? Prečo chcete viac?

Kráľovský úradník nemal na výber. No cesta domov aj napriek krátkej vzdialenosti trvala dlho. Podľa pôvodného textu ako keby sa vliekol z nohy na nohu a nedokázal prísť domov. Nad čím mohol asi tak premýšľať? Nuž, veriť alebo neveriť Ježišovmu slovu? Ľahko sa povie: „Choď, tvoj syn žije!“ ale … ťažšie sa verí.

Ak tomu uverí a zrýchli tempo, dieťa môže byť skutočne živé a zdravé. To by bolo výborné. Ale čo ak to nebude pravda a jeho dieťa bude naopak mŕtve? Veriť či neveriť?

Sluhovia kráľovského úradníka nedokázali čakať na pánov príchod. Nadšenie a radosť ich poháňala v ústrety. Kráľovský úradník začal hneď vyšetrovať, čím nám trocha poodhalil svoje myšlienkové pochody. „Koľko bolo hodín, keď nastala úľava?“

V mysli si to rýchlo pospájal a až po tom všetkom pochopil, že Ježiš dokáže liečiť aj na diaľku. Pochopil, že Jeho slovo má skutočne zázračnú moc! Až potom skutočne uveril a s ním aj celá domácnosť.

V mnohom sme podobní kráľovskému hodnostárovi a jeho domácnosti. Potrebujeme zázraky, najmä v týchto časoch. To, čo sa nám aj dnes ponúka, je Ježišovo slovo zachytené v Biblii a prítomnosť Ježišovho Ducha. Je to málo alebo veľa?

Pán Ježiš ponúka odpoveď, pretože pozná túžby nášho srdca: „Verte mi, aj keď nevidíte znamenia a zázraky“. – „Som s vami po všetky dni až do konca sveta“.

Prajem nám všetkým, aby sme sa nebáli vstupovať do rozhovoru s Pánom Ježišom. Je blízko každému z nás. Pozná naše potreby, strach, aj vnútornú bolesť. Je omnoho bližšie, než si to vieme predstaviť. Stačí prísť a odovzdať sa mu, príklad ponúka aj kráľovský úradník. Amen.

You may also like

Leave a Comment