Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a hovorili: “Tvoja dcéra umrela. Načo ešte unúvaš učiteľa?” A keď Ježiš začul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: “Neboj sa, len ver!” Nikomu nedovolil, aby išiel s ním, iba Petrovi, Jakubovi a Jánovi, Jakubovmu bratovi. Keď prišli do domu predstaveného synagógy, našiel tam krik, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: “Prečo kričíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.” Oni ho vysmiali. Ježiš všetkých poslal von, vzal so sebou otca a matku dieťaťa a tých, čo boli s ním, a vstúpil ta, kde dieťa ležalo, chytil ruku dieťaťa a povedal mu: “Talita kum!” Dievča hneď vstalo a chodilo. Malo dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu.
Videli ste už niekedy, čo sa deje, keď sa kdesi objaví mediálne známa hviezda? V prvom a v poslednom rade je z toho riadny povyk. Fanúšikovia sú vo vytržení. Strkajú fotky na podpis, fotografi cvakajú každý milimeter pohybu, do toho bodyguardi, ktorí chránia super hviezdu … Na nejakej slávnostnej udalosti sa celá tá skupina fanúšikov a fotografov pokúšala zachytiť jednu speváčku aj s jej partnerom, ale takým spôsobom, že ju usmerňovali ako sa má otočiť, ako má držať ruku, hlavu, ako si má dať vlasy, ako ju má držať jej partner … hotový blázinec. A posledný obraz, ktorý mi tak utkvel v pamäti: nejakí fanúšikovia náhodou prešli okolo svetoznámeho speváka. Keď im došlo, koho majú pred sebou, začali kričať a prenasledovať ho. Chudáčisko, nevedel, čo má robiť. Skryl sa za dodávku a dúfal, že im nejako ušiel, ale dievčatá ho s vreskotom našli a kričali mu do uší.
Podobný povyk zachytáva aj evanjelista Marek okolo Pána Ježiša. Ešte len vystúpil z loďky a už sa okolo Ho natlačil veľký zástup. Prenasledujú Ho a vnímajú všetko, čo sa deje okolo. V zástupe sa miešajú rôzne spoločenské vrstvy, ktoré by sa v bežnom živote nestretli. No pri Ježišovi im to nejako zvlášť nevadí. Každý v prvom rade tlačí pred sebou vlastný problém a nič iné nevníma.
Na jednej strane máme predstaveného synagógy Jaira, vplyvného a bohatého muža, ktorý prosí o pomoc. Zomrela mu dcéra v čase keď sa mala chystať na vydaj. A evanjelista Marek dokladá, že Jairus veľmi prosím. On predstavený synagógy, učený muž, padá k nohám potulnému učiteľovi, jednému z mnohých, ktorí sa v tej dobe potulovali po Júdei a Galilei a prosí o pomoc. Ale on tušil, že tento učiteľ bude trocha iný než ostatní.
Poznáte ten stav. Ste zúfalí a veľmi chcete, aby vás Pán Boh vypočul. Aby mocne, konečne, teraz a hneď zasiahol a pomohol vám. No niekedy máte pocit, že tá modlitba neodchádza k tomu, komu je adresovaná. Že sa niekde stráca. A potom ešte uvažujete, čo ešte, čo ešte treba urobiť, aby vaša modlitba bola vypočutá. Čo ešte? Za kým treba ísť? Koho sa ešte spýtať, kto vám pomôže. Žeby nakoniec predsa veštica, hvezdárka, kartárka? Kto?
Jairus bol v podobnej situácii. Vo svojej ľudskosti sa ponížil pred Ježišom a čakal, že bude okamžite vypočutý. No zrazu mal pocit, že sa nič nedeje. Ježiš ako keby mal čas. A tie zástupy. Všade plno ľudí. Každý rieši svoj problém. Každý sa tlačí na Ježiša, sleduje každý jeho krok. A Jairus sa v tom zástupe stráca, aj keď sa Ježiš uberal k nemu domov.
Kde je v tom momente Boh, keď ho priveľmi potrebujeme? Prečo sa neponáhľa s odpoveďou na naše zúfalé otázky, na uzdravenie z choroby. Kde je? Prečo mlčí? Je natoľko zaneprázdnený inými ľuďmi, že na nás nemá čas? A čo ak príde neskoro?
A do toho sa v dave objaví rituálne nečistá žena, ktorá roky trpela na krvotok. Tak ako Jairus, aj ona tuší, že Ježiš má zvláštnu uzdravujúcu moc a schopnosť prinavrátiť život. Ona nemá odvahu postaviť sa pred Ježiša tak ako predstavený synagógy o poprosiť ho o uzdravenie. Kdeže! Tá žena má tak nízke sebavedomie, tak nízku mienku o sebe samej, že je schopná nenápadne sa ho dotknúť a veriť tomu, že aj dotyk ju uzdraví. Bojí sa spoločenskej reakcie, opovrhnutia a zdvihnutého obočia. Rafinovane sa vmiešať do zástupu, dotknúť sa rúcha, je jej jasný cieľ.
V obidvoch prípadoch je Ježiš tou poslednou nádejou v beznádeji. Navyše dáva viac ako sa od neho žiada. Žene daruje nielen fyzické uzdravenie a umožňuje návrat do spoločnosti. Byť súčasťou náboženského života, z ktorého bola vylúčená. Je potrebné si uvedomiť, že v židovskom ponímaní bola krv jedným z najväčších tajomstiev. Osoba, ktorá mala nepretržité krvácanie, nebola považovaná za chorú, ale za rituálne nečistú. A preto sa s ňou ostatní ľudia odmietali stretávať, aby sa aj oni rituálne neznečistili.
„Dcéra, tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojho trápenia“ (v. 14). Grécke slovo „sodzo“ neznamená iba uzdraviť telesne. Vzťahuje sa aj na spásu, na celkovú záchranu človeka. Ježiš jej vlastne hovorí, „tvoja viera ťa spasila/tvoja viera ti priniesla spásu“. Vysiela ženu s požehnaním a tak sa z vyvrheľa spoločnosti a doslovne spoločensky mŕtvej ženy stáva požehnaný človek obohacujúci spoločnosť svojou skúsenosťou s Ježišom.
A toto dáva Ježiš každému z nás. Dáva nám vlastnú hodnotu, pocit výnimočnosti a dôležitosti v jeho očiach. Žiadne splynutie s davom. Ale Ty!
Podobne za uzdravením Jairovej dcéry je viac ako uzdravenie tela. Jednak grécka príslovka eutis – okamžite, v tom momente, bez meškania chce v evanjeliovom texte povedať, že Ježiš má v sebe neobyčajnú silu. Na jeho príkaz dievča okamžite vstane a začne chodiť okolo. Neexistuje žiadne dlhé čakanie. Je to hneď a okamžite a úplne uzdravená. Aj v tomto momente sa Ježiš predstavuje vo svojej plnej autorite a moci! Ale to ešte nie je všetko!
Sloveso vstaň sa v Novej zmluve vzťahujú na Ježišovo vzkriesenie. Ježišovo „Vstaň!“ dievčaťu znamená, že v jeho prítomnosti smrť nemá žiadnu moc. Je iba spánkom, aj to dočasným. Ježiš tu obnovuje život. Chladnému telu vracia teplo a chuť do jedla. Nádherný odkaz pre každého z nás, ktorý je preťažený, vyčerpaný, unavený zo života. Ježiš má tu silu vrátiť nám znova chuť a radosť do života, potešenie zo všedných dní. On je schopný zvíťaziť nad neprekonateľnou veličinou akou bola dovtedy smrť, a preto je veľmi pravdepodobné, že vie zasiahnuť aj v našich životoch a daruje nám viac ako potrebujeme a očakávame.
V obidvoch príbehoch je Pán Ježiš zobrazený ako ten, ktorý láme stereotypy myslenia. Nad tým všetkým stojí úžasná láska k človeku. Odmieta sa prizerať na nešťastie ženy a jej nečistotu. Odmieta sa prizerať na utrpenie milujúcich rodičov, ktorým zomrelo dieťa. Dotýka sa chorého, mŕtveho a tým sa úplne kulticky znečisťuje. Paradoxne jeho dotyk je dotykom Božím, ktorý uzdravuje, vracia život, dôstojnosť a umožňuje návrat do spoločnosti. Žiadne vylúčenie, ale návrat do spoločnosti.
Ďalším famóznym prekonaním stereotypu je postoj k človeku. Ježiš si mohol vybrať.
Mal pred sebou zloženého mocného a vplyvného muža, čo mu z našej ľudskej perspektívy mohlo vskutku lahodiť. Predstavte si, že vysoká politická šarža leží pri vašich nohách a prosí o pomoc. Nepoteší? Jednoznačne a ešte ako. Ale v Ježišových očiach má svoju hodnotu aj žena bez hodnoty. Spoločensky diskvalifikovaná a bezvýznamná osoba, s ktorou sa nikto nechcel stýkať, lebo to znamenalo samé nepríjemnosti. A nielen to. Ježiš sa skláňa s láskou k dieťaťu, uzdravuje jeho telo a vracia ho späť do života.
V tomto biblickom texte máme pred sebou nádhernú galériu postáv. Spoločensky významných a bezvýznamných, nadriadených a podriadených. Mocných a slabých. A čo je úžasné, v Ježišových očiach má každý z nich svoju hodnotu. Svoje dôležité miesto. Ku každému pristupuje s láskou a pochopením.
Všetky osoby majú jedno spoločné. Oni veria. Veria v nemožné. Veria v zázrak.
Na základe vlastných skúseností vieme, že veriť je veľmi jednoduché, keď sa nám darí. Vtedy máme istotu, že Boh je s nami, pomáha a požehnáva. Avšak Biblia ponúka aj také príbehy, kedy to nie je vôbec jednoduché. Pozrime sa na pár príkladov, ktoré to dokladajú.
Poznáte príbeh o staviteľovi lode na suchu. Zháňanie zvierat a potravy. Vraj kvôli potope. V teplom počasí a území bez mora. Potopa? Hlúposť!
Malý chlapec, nie však prvorodený. Pastier oviec. Z chlapca sa má stať kráľ a z krajiny kráľovstvo? Nezmysel!
Ďalší príklad: vplyvný človek. Veľmi bohatý, požehnaný, obklopený všetkým možným a nemožným. Stratí všetko, absolútne všetko. Zostane mu iba život na vlásku a on predsa nezaprie svoju vieru v Hospodina. On v tom absolútnom ľudskom ponížení a biede vyzná „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije!“ Má rozum?
A ešte jeden príklad: búrka na mori, veľká povíchrica, vlny prehadzujú loďku z miesta na miesto. Učeníci sú na smrť vydesení, možno sú to posledné momenty ich života. A v tom sa ich Ježiš spýta „Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery?“ (Mk 4,40)
Čo je to viera? Viera je vytrvanie v tom, v čo dúfame a dôkazom toho, čo nevidíme. Nádherná definícia, ktorú nám ponúka 11. kapitola listu Židom. Navyše dokladá ďalší menný zoznam tých, ktorí dokázali veriť, keď sa už nedalo veriť. Preto milé sestry a milí bratia v Kristu! Povzbudzujem sa navzájom na našej ceste viery. Isto nie je jednoduchá, ale ako píše pisateľ listu Židom, k takejto sa viere sa Boh priznal a naši predkovia ňou získali dobré osvedčenie. Nech je Hospodin, náš dobrý Boh naším každodenným sprievodcom!
