Volám sa Diodemes. Pochádzam z mesta Korykos. Som služobníkom Astery. Vlastne bol som. Svoju paniu som uložil do temného hrobu. Chcem, aby v našich spomienkach žila večne. Večne? Prečo? Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil.
Verím tomu, že každý človek má slobodnú vôľu. Má možnosť naložiť so svojím životom tak, ako sa mu to páči. Lenže, každé rozhodnutie prináša aj následky. Niekedy je to túžba čím skôr zabudnúť na zosnulého človeka, pretože svojimi rozhodnutiami napáchal viac škody ako úžitku. A niekedy je to túžba spomínať na mŕtveho tak, akoby nikdy neodišiel.
A práve takou je aj moja pani. K nám, svojím podriadeným, sa správa ako k ľuďom, nie ako ku zvieratám. S úctou, láskou, záujmom. Je výnimočná a my ju máme radi.
Hm … vlastne bola výnimočná. Priznám sa vám, že je pre mňa veľmi ťažké hovoriť o nej v minulom čase. Pred niekoľkými dňami tu ešte bola, no dnes už nie je medzi nami.
My, ktorí sme boli sluhami v jej dome, nám všetkým chýba. Chýba nám jej sladký zjav, jej zásady, jej zvyky. Chýba nám všetko, čo sme mali radi. Bude ťažké zvyknúť si na život bez nej. Aj preto jej plánujem postaviť pomník. Záleží mi na tom, aby pripomínal nádheru a slávu mojej pani, ale aj blaho a zdar, ktoré sme pri nej prežívali. Nielen mne či ostatným sluhom, ktorí plačeme, ale aj tým, ktorí ju vôbec nepoznajú. Dúfam, že keď si raz ako náhodní chodci prečítajú nápis na jej kameni, že prehodnotia svoje správanie k tým, ktorí nemajú rovnaké spoločenské postavenie. To je moja nádej do ďalších dní.
Vo chvíli, keď vám píšem tento list, je moja tvár je naplnená slzami. Tečú ako potoky vôd a nedajú sa ničím zastaviť. Som zavalený smútkom, poznám nepokoj, slzy a prázdnotu. Či to všetci tak trpíte? Či smrť bude vládnuť na tejto zemi naveky?
(Spracované podľa Werner Peek, Griechische Grabgedichte n° 338; uverejnené v Kalvínskych hlasoch, 2/2020, 3)
