Leto, to je aj čas vysedávať na priedomí a vychutnávať si východ slnka a zapadajúce lúče. Čas taký samozrejmý a predsa výnimočný. Samozrejmý preto, lebo stačí iba sedieť a vnímať život okolo seba. Výnimočný preto, lebo dnešok sa už nemusí zajtra zopakovať. Vzácnosť takých okamihov pochopíme až potom, keď ich stratíme.
Pripomínajú nám to dve priateľky Bitto a Fainis z ostrova Kos, ktoré sa považovali za milovníčky dňa. Svoj život prežili ako práčky alebo tkáčky. Deň začínali východom slnka a končili pri svetle lámp. Jednoduché zhodnotenie prežitého života. Ich náhrobný nápis je v porovnaní s ostatnými, ktoré sme si mohli pripomenúť, predsa zvláštny. Chýbajú v ňom výčitky a prevláda pokoj z bytia. Samé priznávajú, že počas svojho života veľa pracovali, no zomreli chudobné. Zomreli na starobu. Aj tu chýbajú výčitky. Ako keby nám chceli povedať, že sila a krása mladosti, je síce dávno preč, no staroba darom. Dožiť sa vysokého veku v ich dobe nebola až taká samozrejmosť. Aj čas v hrobe vnímajú ako čas pokojný.
Otázkou je, kto by hľadal pokoj v hrobe? Hrob zostane v našich predstavách prechodným miestom, z ktorého budeme odoslaní na konečnú stanicu podľa našich skutkov. Obidvom Bitto a Fainis stačilo, že budú spolu v pokoji.
Znova sa natíska otázka: stačí človeku pokoj, ranný svit a svetlo dňa, aby prežil celý svoj život vo vďačnosti? Ako sa dopracovali k takej životnej filozofii? Odpoveď snáď nájdeme v posledných slovách nápisu: spev. Nie hocijaký. Spievali si o hrdinoch, ktorí sa stali bohmi. V kresťanstve je niečo také nemožné, pre ostatné náboženstvá je to cesta ako dúfať. Spievať, premýšľať a snívať o tom, čo robiť, aby sa podobný príbeh zopakoval aj pri mne.
Lavička na priedomí je u nás miestom, kde sedávajú tí, ktorí majú viac striebra vo vlasoch. Mnohí u nich sú naplnení pokojom, môžu bohato rozdávať. Nadobudli pokoj, ktorý pochádza z iného zdroja. Pochopili, že viac je byť ako mať.
(Spracované podľa Werner Peek, Griechische Grabgedichte n° 127, uverejnené v Kalvínskych hlasoch, 6/2020, 4)
