Bolestivé spomienky

by Andrea
0 comment

Je november, čas spomienok. Možno ste už boli na cintoríne, možno sa tam chystáte. Práve v novembri začíname novú rubriku, v ktorej postupne predstavíme svet gréckych náhrobných nápisov. Symbolicky prepojíme to, čo vídavate na kameňoch našich cintorínov s tým, čo ponúka dávny svet. Sú to príbehy, ktoré chcú byť čo najdlhšie zachované v ľudskej pamäti. Chcú pomôcť, povzbudiť, ale aj podeliť sa o svoju bolesť. Ich prerozprávaním oživíme a splníme dávne túžby.

Stojac pri hroboch našich milovaných vieme, že smrť nemá konečné slovo. Nad ňou stojí Kristus, ktorý ju raz a navždy porazil. Žijeme v nádeji a v očakávaní na stretnutie s Ním v kráľovstve Božom. O túto nádej boli ochudobnení mnohí. Ich život bol životom beznádeje. Aké to asi je? O svoju skúsenosť sa môžu podeliť rodičia zo Smyrny, mesta ktoré leží v dnešnom západnom Turecku. Ich príbeh sa písal v 1. polovici 2. stor. pred Kr. Prerozprávať ho môžeme aj takto:

S manželom sme túžili po dieťati. Prinieslo by radosť do nášho domu a spríjemnilo naše dni. Všade okolo nás bolo počuť deti, iba u nás bolo ticho. A potom sa nám narodilo dievčatko. Bolo krásne a nežné. Dali sme jej meno Nikopolis. Celí nadšení sme pozorovali ako rastie a mení sa. Jej vnímavé pohyby, rúčky, očká. A potom hlások, bol štebotavý, veselý. Ach, nezabudnuteľný! Jej bľabot naplnil celý dom. Splnila sa nám túžba. Svojimi lichôtkami, nežným oslovením mama, otec nás dostala. Akú neskutočnú radosť prinesie jedno jemné stvorenie. Každý deň bol pre nás výnimočný, kým …. mysleli sme si, že spí. Chcela som ju pohladiť a nechať spať ďalej. Lenže ona už nedýchala. Jej telíčko bolo studené. S manželom sme nechápavo pozerali, čo sa stalo. Prečo? Čo zlé sme urobili? Kto nám závidel šťastie?

Bolesť bola veľká a nemohol ju nikto utíšiť. Potom sme to pochopili. Nie človek, ale Vládca podsvetia, bol tým, ktorý neprial nášmu šťastiu. Nemá rád, keď sa človek teší. Je závistlivý, žiarlivý a krutý. Tak ako mal vo zvyku, prišiel aj k nám. Zobral nám našu Nikopolis. Chce ju mať iba pre seba, pre vlastné potešenie.

Mala dva roky, keď sme ju ukladali do hrobu. „Nikopolis, nech je prach, ktorý pokrýva tvoje telo, ľahký. Nech neťaží tvoje malé telíčko. Nezaslúžiš si taký skorý odchod!“

S mojím mužom sme strápení. Chceme vrátiť čas. Chceme vedieť, či dúfať v opätovné stretnutie. Vydá podsvetie naše dieťa? Mnohí sa o to pokúsili, ale ríša mŕtvych je neoblomná. Existuje nejaká cesta? To ticho v dome je neznesiteľné!

(Spracované podľa Werner Peek, Griechische Grabgedichte n° 228; v Kalvínskych hlasoch, 6/2019, 6)

You may also like