Ako zvýšiť účasť na Službách Božích? Ako prebudiť záujem o evanjelium? Hľadáme riešenia, vymýšľame stratégie. Jedno ponúka aj Podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,1-3.11-32). Učí nás, aký je Boh a medzi riadkami nám nastavuje zrkadlo, pretože pripomína aj to Aký je človek. Nuž aký je človek? Má názor. Rozlišuje medzi správnym a nesprávnym, vhodným a nevhodným. Je namieste sa pýtať: Je prípustné, aby sa Boží Syn stretával so zlodejmi, klamármi, podvodníkmi – jednoducho s vyvrheľmi spoločnosti? Je ospravedlniteľné, aby s nimi nielen hovoril, ale aj jedol? Máčal si s nimi chlieb v jednej miske a dotýkal sa ich špiny?
Nuž, čo na to povedať? Svojím správaním si nerobí dobré meno, nech čím skôr ukončí túto “charitu” a vráti sa späť medzi “normálnych”. Evanjelista Lukáš poznamenáva, že farizeji a zákonníci šomrali a konštatovali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (v. 1) Ich pohŕdanie Ježišom je také veľké, že ho dokonca nenazývajú menom, používajú iba výraz „tento“. A Ježiš? Namiesto toho, aby odsúdil spodinu spoločnosti a držal si odstup, robí pravý opak.
Svojím postojom vstupuje do príbehu každého človeka a vníma jeho trápenie, bolesť, strach. Ba dokonca v niektorých prípadoch ich posiela domov v pokoji. A práve na toto počínanie sa musia pozerať farizeji a zákonníci, ktorí majú kompetenciu vytvárať zákony a súdiť tých, ktorí ich nedodržiavajú.
Je celkom namieste otázka: V akého Boha veríme? Je taký, akého nám prestavil Pán Ježiš? Alebo je to Boh, ktorého sme si trocha upravili? Boh v Podobenstve o márnotratnom synovi je milujúcim a odpúšťajúcim Otcom. Nielen vo vzťahu k tým, ktorí mu roky ochotne slúžia, chodia do kostola, ale aj k tým, ktorí zlyhajú a padnú na absolútne dno. Čaká na ich návrat, ako prvý prejaví ľútosť, uteká oproti, objíma, bozkáva a oblieka do rúcha dôstojnosti. Je absolútny a bezpodmienečný v láske a dáva najavo, že aj takí ľudia majú právo sedieť v kostolných laviciach.
V jednom rozhovore Marek Orko Vácha konštatuje, že hlad po duchovných veciach a náboženská horlivosť sú väčšie než kedykoľvek predtým. Podľa štatistiky putovalo v roku 1900 asi 70 registrovaných pútnikov do Compostely, miesta, v ktorom hľadajú zmierenie so sebou a s Bohom. V roku 1990 to bolo asi 5000 a v roku 2016 asi 240 000 pútnikov. Nezáujem o kostol, nedôvera v cirkev ako inštitúciu, záujem o sekty – to všetko sú „kamene, ktoré kričia“ (Lk 19,40). Preto špeciálne stratégie k ateistickému svetu nie sú podľa Váchy potrebné. Skôr je tu potrebný pohľad do nastaveného zrkadla s otázkou: Aký som človek? Ako zareagujem na cudzieho človeka v kostole, na fare, na ulici?
Prístup k človeku je to, čo nás definuje a v skutočnosti veľa prezrádza aj o našej viere, o skutočnom vzťahu k Pánu Bohu.
Ako zvýšiť účasť na Službách Božích? Odpoveďou je reakcia otca staršiemu synovi “Syn môj, ty si stále so mnou a všetko čo je moje, je tvoje” (v. 31) Z toho vyplýva, že môj vzťah k tebe nie je zákon a trest, ale láska. Prijímam ťa takého aký si, nie pre tvoje zásluhy, ani za odmenu. Ale preto, lebo som sa tak rozhodol. Som tu preto, aby som ti pomáhal, stál na tvojej strane. Aj ty sa raduj s tými, ktorých milujem. Nepozeraj sa na moju lásku rozumom, ale srdcom. Pozri: „tvoj brat bol mŕtvy, a ožil“ (v. 32). Osloboď sa od predpisov zákona a otvor sa láske a súcitu, aký mám ja s tebou. Iba tak vzbudíš záujem o evanjelium u ostatných.
