Keď sa povie tradícia

Je dobré zachovávať tradície našich otcov? Ťažká otázka. Niektoré tradície zväzujú a bránia pokroku, iné sú krásne a výnimočné. Jednou z tých mimoriadnych je Večera Pánova. Je to tradícia, ktorá sa opakuje už dvetisíc rokov. A predsa nestráca nič na svojom význame. Zvláštnosťou je, že stále má čo ponúknuť.

Tu sa môže pokojne vynárať základná otázka: „Ale ktorá tradícia je tá správna?“ Samozrejme, že každé spoločenstvo má svoje chápanie, svoj prístup a dôrazy. Každé spoločenstvo je presvedčené o tom správnom uchopení podstaty. Výsledkom sú spory a rozdelenie. Ba dokonca zákaz prijímať Božie dary.

Keby sme robili prieskum medzi samotnými reformovanými, prišli by sme k záveru, že jednotná definícia Večere Pánovej neexistuje. Každý z nás k nej pristupuje tak trochu inak. Každý z nás je iný a píše svoj vlastný životný príbeh. Preto raz potrebujeme počuť slová uistenia o Božej láske, o zmazaní hriechu, inokedy zažiť radostné spoločenstvo s Kristom a s našimi blížnymi. Potom budúcnosť vnímať ako uistenie, že smrťou sa náš život nekončí. A ďalšie a ďalšie dôrazy…

To, čo je výnimočné na Večeri Pánovej, je jej vek. Siaha k Pánovi Ježišovi a na konci vekov s ním bude nanovo spojená. Pri jej ustanovení zaznelo ono známe proroctvo: „Amen, hovorím vám, že už nikdy nebudem piť z plodu viniča, a to až do toho dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve.“ (Mk 14,25)

Minulosť a budúcnosť. Dávne a vzdialené. Lenže potom tu máme aj prítomný moment Večere Pánovej. Ten z milosti Božej smieme zažívať práve my a z milosti Božej ho smieme odovzdávať ďalej. Už apoštol Pavol vnímal tradíciu Večere Pánovej ako veľký dar. V Liste Korinťanom píše: „ja som prijal od Pána, čo som vám aj odovzdal.“ (1Kor 11,23)

Prijať a odovzdať sú formulácie, ktoré už rabíni používali na označenie niečoho, čo je nutné zachovávať. Pamätajme na to. Pozývajme svojich k Večeri Pánovej. Sme nositeľmi a strážcami vzácnej tradície.