Priatelíte sa s časom? Zvláštna otázka, že? Sama neviem, ako ho nazvať. Priateľom či nepriateľom? Niekedy je milosrdný, inokedy veľmi krutý. Zažila som oboje.
Volám sa Kyrilla, môj manžel je Andrys. Svoj život som prežila v Tomis, v dnešnej Konstanci, na juhovýchode Rumunska. Už nejaký čas ležím v hrobe. Môj dobrý manžel je stále medzi živými. To on sa postaral, aby som bola dôstojne a so všetkými poctami uložená do zeme. Ešte aj môj náhrobok zveril do umeleckých rúk, aby bol výnimočný. Dbal o tom, aby sa každý zastavil a prečítal si o mne to, akým dôstojným životom som žila. Nechcel, aby sa na mňa zabudlo. Taký je môj manžel. Myslel na všetko.
Ani ja som v prejavoch lásky k môjmu mužovi nezaostávala. Milovala som ho, prejavovala všetku úctu a zachovala čistotu nášho manželstva. Náš vzťah nemal večné trvanie. Bol nám daný na istý čas. Potom sa to skončilo. Tvrdým a neúprosným zásahom smrti. Nebola náhla. Trocha sme s tým počítali. Čo bolo horšie, bolo sledovať naše telá, ako z nich uniká život. Starli sme a čas sa nás zmocňoval. Boli sme ako kvet, ktorý rastie a bujnie do dokonalej krásy a potom pomaly chradne a zaniká.
Čas zničil moju krásu, prácu, slávu a navždy ma oddelil od môjho manžela. Robil to veľmi pomaly, ale dôkladne. Z celého života po mne zostal iba náhrobný nápis. V ňom je ukrytá posledná túžba a prosba. Obraciam sa na vás všetkých. Povedzte prosím tým, ktorí o mne nepočuli, že som žila medzi vami. Pripomínajte si prosím moju mravnosť, čestnosť a poctivosť. Hovorte im, že tú krátku chvíľu, ktorú mi nadelil čas, som využila naplno. Možno sa aj oni poučia a budú si vážiť to, čo im je dané. Je to iba nakrátko. Potom znova zasiahne čas. Nikto mu neunikne.
Vy, ktorí si čítate tieto riadky, ste dôkazom, že život vo vás neustále pulzuje. Aj pre vás mám jednu prosbu: dbajte o to, aby sa na vás nezabudlo. Žite tak, aby váš život bol spojený s dobrým chýrom, s vážnosťou a poctou. Nečakajte na to, kým sa o vás bude pekne hovoriť až po smrti. Stále viac som presvedčená, že žijúcim sa má prejaviť uznanie. Na nás mŕtvych sa má pamätať v dobrom a pripomínať si naše cnosti.
Ak zatúžite vidieť môj náhrobok a budete chcieť oprášiť spomienku na môj život, viete, kde ma nájdete ma. A možno ma tam už nenájdete. Možno na do mnou predsa zvíťazil čas a ja som upadla do zabudnutia. Kto vie?
(Spracované podľa Werner Peek, Griechische Grabgedichte n° 281; uverejnené v Kalvínskych hlasoch, 1/2020, 3)