Jedno studené popoludnie som sa narodila v Michalovciach a stala sa prvorodenou a jedinou dcérou mojich rodičov. Spolu s dvoma bratmi som vyrastala na zemplínskej dedine plnej ľudskej štedrosti a práce na poli. Vo svojich ôsmych rokoch som dostala motyku, ktorá ma sprevádzala až do mojej svadby. Skutočný bicykel som dostala na desiate narodeniny, aj ten mi slúžil až do odchodu z domu. Motyka a bicykel sú v mojej mysli pevne spojené, a preto zo mňa nikdy nebude vášnivá cyklistka. To prvé, čo opakovane hľadám na bicykli, je cieľ mojej cesty: pole.
Bola som pokrstená v Reformovanej kresťanskej cirkvi. Tento názov nie je veľavravný. Pre mnohých stačí malá pomôcka „kalvínka“ a už som zaradená. Kalvín, Servet, predestinácia, švajčiarske banky sú témy, na ktoré sa chytajú naši kritici. Do kalvínskeho kostola ma vodila už prastará a potom stará mama. Predstavovali mi svet, ktorý vyvolával ďalšie otázky a záujem, a to pretrváva až doposiaľ.
Základnú školu som ukončila v Tušickej Novej Vsi a pokračovala na Strednej poľnohospodárskej škole v Michalovciach. Motyka bola predpokladom, že tam skončím, ale láska ku knihám bola omnoho väčšia. Odbor Pestovateľ-chovateľ bol štyri roky témou dňa, po večeroch to bolo hltanie kníh, ktoré prišli do cesty.
A znova sa o slovo hlási pole. V mojich šestnástich rokoch pri zbere zemiakov prišlo vocatio interna, hlas, ktorý mi v mysli povedal „Mala by si ísť študovať teológiu“. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, ženu farárku som nestretla a už vôbec netušila, či je to možné.
O dva roky neskôr som sa stala študentkou Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Otázku, ktorú som si kládla pred nástupom do školy, bola, čo sa tam môžu učiť o Bohu päť rokov? Už prvý semester som pochopila, že celý život mi nepostačí k tomu, aby som aspoň čiastočkou svojho bytia pochopila Božiu podstatu. Vedela som aj to, že doktorát bude nasledovať. Až po rokoch štúdia a materských povinností som sa vrátila do služby. Dnes slúžim v dvoch cirkevných zboroch na východe Slovenska: Trstené pri Hornáde a Vyšný Čaj. Byť farárkou to nie je iba kázať v nedeľu v čiernom plášti. Sú to rozhovory, plač a smiech, povzbudenie a pozvanie všetkých, ktorých duša volá po jej Tvorcovi.
