Syn môj,
prešli tri mesiace. Niektoré situácie zvládam celkom dobre. Dokážem sa zasmiať, čítať. No, niektoré myšlienky sú nestráviteľné. Fakt, že Ťa už nikdy neuvidím, je desivý. V tomto sa teším na smrť. Bude vykúpením. Predstavujem si ako vám je tam kdesi dobre. Samá vyberaná spoločnosť. Až vám závidím. Tvoja milovaná babka, moja milovaná babka. Dve láskavé ženy. O čom sa asi rozprávajú? O varení? Počúvaš ich alebo zdieľaš aj svoje skúsenosti?
Vezmem Ťa za ruku a vyrazíme na prechádzku. Iba my dvaja. Tak ako sme to robili častokrát. Prechádzame sa a mlčíme. Sme radi, že sme spolu. Nič iné nepotrebujem. Okolo nás je všetko krásne a zelené. Veď ma poznáš. Aj moju predstavu raja. Samé kvietky, slnko, ticho.
Pomáha mi to prežiť. Neuchopiteľný a ľudský obraz lepšej budúcnosti. Zvláštne je, že ma to napĺňa pokojom aj v stave roztrieštenej duše. Kiež by sa dal vrátiť čas.
Mama
