Syn môj,
je večer pred mojimi narodeninami. Sedím na gauči a premýšľam. Za iných okolností by si sedel so mnou. Učili by sme sa alebo rozprávali. Popritom by som myslela na “neodkladné” povinnosti. Teraz mám čas, veľa času. Neviem, čo s ním. Iba nedávno som si myslela, že čas je dar. No, stal sa mi nepriateľom. Je priskoro, aby som sa prehadzovala v posteli. Prineskoro, aby som zahodila všetky povinnosti a mohla byť s Tebou. Mnohé Tvojím odchodom stratilo zmysel.
Spomínaš na moje slová „Vráť sa mi, Ty vieš, že Ťa potrebujem!“? Pred každý odchodom z domu som Ti to pripomínala. Neviem si spomenúť či som Ti to povedala aj v ono decembrové popoludnie. Nespomínam si ani na to či som Ťa objala. Vedela som, že potrebujem súrne dokončiť prednášku. Ty si odišiel a ja som sa zatvorila do pracovne s vedomím, že sa porozprávame … potom. O pár hodín neskôr prišla správa o Tvojom úraze. Nastalo desivé ticho. Život sa zastavil. Pre mňa isto.
Od svojho detstva som každý večer pred mojimi narodeninami vnímala ako výnimočný čas. Vedela som, že príde niečo nové, iné ako bolo doposiaľ. Teraz sedím a uvedomujem si krehkosť ľudského života. Bytie, ktoré tvrdým úderom stratilo pevnú pôdu pod nohami. Spevní sa niekedy?
Mama
