Filipenko,
dnes má Tvoj brat narodeniny. Spomínam si na poobedie, keď si ho zbadal prvýkrát. Mal si päť rokov. Prišiel si s otcom do nemocnice, ľahol si si ku mne a ja som Ti ukázala malé bábätko: „Pozri, Tvoj brat“. Dnes ráno som ho stískala a plná žiaľu sa ho pýtala: „Všakže ma aj Ty neopustíš?“ A on so svojím humorom povedal: „Keď ma teraz nezadusíš, tak zostanem“.
Bojím sa. Tvojím odchodom som si uvedomila krehkosť života. Jakubko je po covide, otec ho prekonáva a ja sa desím každého telefonátu. Kto ďalší je na rade?
Si tu a potom v jednej sekunde nie si. Pominuteľnosť ľudského života … ako poľná tráva. Hľadám Ťa, no márne. Stopy po Tebe sú všade. Mučia ma spomienky. Prvýkrát neuvidím Tvoje vysvedčenie. Desí ma budúcnosť. Nič nie je isté. Jedine nádej, že to pekné bude mať svoje pokračovanie niekde inde.
Lenže čo dovtedy? Čo s prázdnotou, ktorá po Tebe zostala?
Chýbaš mi!
Tvoja mama
