Dieťa moje,
včera som prišla za Tebou k hrobu. Chcela som byť s Tebou v deň Tvojich narodenín. Nestihla som zapáliť sviečku a už sa blížili ďalší gratulanti. Krátko nato prišli aj Tvoji spolužiaci. Stáli sme v tichu, bolesti a v spomienkach. Mnohých som nepoznala, ale Ty si nás spojil. V tej chvíli som si uvedomila, že všetka pozornosť by Ťa znervózňovala. Lepšie by si sa cítil so slúchadlami, nikým nevidený. Rozhovoriť si sa dokázal pri mne. Boli sme spolu na mnohých miestach a bolo nám spolu dobre. Teraz Ťa všade hľadám. Čo ak Ťa nájdem v cukrárni alebo pri moste alebo pred kostolom alebo …
Nie si nikde a ja to neviem prijať. Žijem nádejou, že raz sa s Tebou stretnem. To je to posledné, čo mi zostalo. Ale ako dlho ešte čakať? Odkiaľ mám vziať silu prežiť ďalší moment svojho života? Viem, že sa tu natíska jednoduchá fráza, v tejto chvíli s ňou neviem pracovať. Nieto žiť. Tvojím odchodom som stratila časť seba.
Tvoja mama
