Syn môj,
mám za sebou ťažký deň. Sedela som a plakala. Nedokázala som sa ničím zamestnať. Nič mi nedávalo zmysel. Vyšla som jedine na koniec záhrady a očami pozerala na miesto, kde si ležal naposledy. Prvá pouličná lampa nie je ďaleko. Tak málo stačilo a dnes by bolo všetko iné.
Vonku husto sneží. Asi by si zobral snowboard a odišiel na Jahodnú alebo bol s kamarátmi v lese.
Ja žijem z minúty na minúty. Najbližší cieľ, ktorý mám pred sebou, je dostať sa do postele. Je to jediný čas, keď nemyslím. Každé nové ráno je pre mňa trápením. S istou úľavou čakám na ďalšiu noc. Neviem ako mám žiť bez Teba. Miesto pri stole je prázdne. Posteľ je prázdna. Šaty visia v skrini. Knihy, zošity, školská taška, to všetko zostalo. Iba Ty už nie si medzi nami.
Filipko môj, ja jednoducho neviem ako ďalej. Všetci mi hovoria, že musím, lebo … Jediné, čo viem, že mi chýbaš.
Pa.
PS: Pozdravuje ťa otec a odkazuje, že Ťa má rád. Akurát sa chystajú čítať si s Kubom Pátračov.
