Je večer. Sedím v pracovni za písacím stolom a premýšľam. Premýšľam … neviem či sa to dá tak nazvať. Ja vlastne pozerám na chodbu a čakám Ťa. V tomto čase si zvykol prísť za mnou a zistiť či niečo nepotrebujem: vodu, kávu, čaj … Chvíľku sme sa rozprávali o končiacom sa dni. Potom som pobozkala Tvoje ruky, pohladila tvár a povedala, že Ťa veľmi ľúbim. Ty si mi na to povedal: „Mama, ja Ťa tak ľúbim!“ A často si dodal: „Si pre mňa veľmi dôležitá“. Bol to náš večerný rituál.
Teraz sedím a čakám. Otec si číta s bratom a ja stále čakám. Teba nikde. Prázdnota, ktorá po Tebe zostala, je nepredstaviteľná. O pár dní by si mal 15 rokov. Už ich spolu neoslávime. Žiadna Pawlovka sa krájať nebude. Bol si mi daný na symbolicky krátky čas. Sedem krát sedem rokov. Dvakrát plnosť a potom si mi bol vzatý. Prečo? Čo robiť s dierou v srdci? Mám žiť do konca svojho života iba v spomienkach na Teba?
Tvoja mama
