Milý môj,
v piatok sme vyrazili s Tvojím otcom do Budapešti. Cestou nás predbiehali ukrajinské autá. Utekali za slobodou. Oproti išli vojenské autá . Do toho som čítala, že zomrel 16 ročný chlapec. Uvedomila som si, že je tu ďalšia matka, ktorá prišla o svoje dieťa. Celý víkend som čítala správy Z minúty na minútu a prechádzala sa po miestach, kde sme boli spolu. Priznávam sa, že som v koncoch. Po návrate domov prišla ďalšia smutná správa. Na Ukrajine zomrelo dievčatko. Lekárom sa nepodaril návrat do života. A mne sa ťažko dýcha. Dusím sa bolesťou.
Prestala som čítať správy, lebo mám pocit, že zošaliem. Hľadala som ťa v Budapešti, nie si tam. Myslím, že som prešla všetky miesta, kde sme boli spolu. Nikde nie si. Povedz mi, ako sa vyrovnať so stratou a nezblázniť sa? Ako prežiť ďalší deň? Neviem. Ja neviem!
Vrátila som sa späť k Homérovmu mýtu o únose Persefóny. Poznal si ho. Často som vám o tom hovorila. Najmä to striedanie ročných období. Jar – stretnutie matky s dcérou. Jeseň – rozdelenie matky s dcérou. Doposiaľ som vnímala iba dcéru, ktorá bola násilne vzatá do podsvetia. Matku Demeter som prehliadala. A zrazu som ju stretla na cestách ako hľadá svoje dieťa. Nevie ju nájsť. Je zničená. Strápená bolesťou. A ja už rozumiem jej pocitom.
Som matkou, ktorej zomrelo čosi vzácne a výnimočné.
Ľúbim ťa! Neskutočne mi chýbaš!
Tvoja mama
